Odtrestnenie

Na osobnosti Imricha Matayáša je pozoruhodné, že sa angažoval aj počas 50. rokov, kedy sa už nemohol spoliehať na prípadnú podporu Hlasu, existenciu „hnutia“, resp. koncentrovanejšie snahy o odtrestnenie homosexuality. Nacisti a 2. svetová vojna rozmetali všetky snahy o liberalizáciu európskej spoločnosti v oblasti ľudskej sexuality a intímnych vzťahov. Matyáš na základe indícií z minulosti celkom správne a logicky očakával, že ak po vojne niekto presadí odtrestnenie, budú to práve komunisti. Sám sa nikdy nehlásil za člena Komunistickej strany a pri výsluchoch, ktoré nasledovali po roku 1948 dosť skoro pochopil, že síce môže ostať „pokrokovým socialistom“ v myslení, ale s realitou vládnutia KSČ v Československu to nebude mať nič spoločné.

Hneď v roku 1950 vošiel do platnosti nový trestný zákon, ktorý i naďalej kriminalizoval intímny styk medzi dospelými osobami rovnakého pohlavia trestom až do jedného roku väzby. Matyáša privádzal tento fakt do nepríčetnosti a zlosti a nedokázal pochopiť, ako tí, ktorí odsudzovali stíhanie homosexuality v 30. rokoch ako akt buržoáznej pokrivenej morálky, mohli pokračovať v rovnakom ponímaní po prevzatí moci. Rád im to neustále pripomínal, či už v rôznych listoch alebo na polícii počas výsluchov, čo hlásali komunisti v Rudom Práve v roku 1931: „Klub komunistických poslanců a senátorů podá návrh zákona na zrušení § 129. Je to přežitek doby. [...] Návrh na zrušení není „podporovaním nemravnosti“, jelikož trestati za pohlavní úchylnost je totéž jako trestati za to, že někdo se narodil bílý nebo černý.“

Z čias prvej republiky nebol Matyáš zvyknutý na pritakávanie a odklon od hodnôt, preto ani po skúsenostiach s mravnostným oddelením nezaháľal a vypisoval komisiám a ministerstvám, že sa istej skupine obyvateľstva deje krivda. „Bolo mne oznámené, že moje elaboráty boli tu v Bratislave na Hlbokej ceste na ústredí Komunistickej strany predebatované a že tie neboli zamietnuté, iba do Prahy išla zpráva, že toho času sa majú riešiť naliehavejšie problémy.“

K „menej“ naliehavým problémom sa v tom čase vedela veľmi progresívne vyjadriť československá sexuológia. Už v 30. rokoch sa hlasisti vrátane Matyáša, inšpirovaní aktivitami Hirschfeldovho Inštitútu pre sexuálne vedy, snažili získať na svoju stranu odborníkov nielen z oblasti psychiatrie, ale práve sexuológie.

Československí sexuológovia zohrali svoju rolu pri dekriminalizácii homosexuality práve v druhej polovici 50. rokov, resp. na začiatku 60. rokov. Matyáš si vo svojom denníku poznamená, ako mu dr. Matulay priniesol časopis „Československá psychiatrie“, číslo 9 z roku 1959, kde doktori Freund a Nedoma „tvrdia, že u homosexuality nejde o spoločensky nebezpečné činy a § 241 je neodôvodnený“. Matyáš sa rozhodne s nimi vybudovať kontakt a požiadať ich o pomoc v presadení odtrestnenia, za týmto účelom navštívi aj dr. Kurta Freunda na jeho pracovisku v Prahe. V jednom z obsiahlych listov ich žiada, aby sa nezastavovali „na začatej ceste“, ale bojovali „vedeckými argumentami i naďalej proti zaostalosti, stredovekej tme, zakoreneným predsudkom, hlúposti, lži, spupnosti, čo všetko stelesňuje § 241. [...] Záleží na Vás ctený Dr. Nedoma a ctený Dr. Freund, aby ste nielen širokej verejnosti, ale i Ministerstvu spravodlivosti, prokurátorom vysvetlili a dokázali neudržiteľnosť §-u 241 tr. zákona a najmä to, že tento § znamená zdravotné zlo.“

V tom čase, v roku 1959 už mali Freund a Nedoma za sebou výskum, ktorý preukázal, že homosexualitu nie je možné liečiť. Kurt Freund uskutočnil na začiatku 50. rokov na Psychiatrickej klinike Univerzity Karlovej v Prahe pokusy na vzorke 67 homosexuálnych mužov, ktorí dobrovoľne podstúpili tzv. reparatívnu „liečbu“, kedy im bol podávaný emetín a ďalšie látky, ktoré vyvolávajú zvracanie a zároveň im popritom premietal na plátne zábery sporo odetých alebo nahých mužov. Ženy sa vo vzorke nenachádzali, lebo tie lesby, ktoré boli do výskumu oslovené, nemali záujem o zmenu svojej orientácie.

Aj keď na začiatku svojich výskumov bol Freund presvedčený o miernom úspechu tejto „terapie“, v roku 1957 musel konštatovať, že „výsledky terapie nie sú také, aby oprávňovali požadovať od kohokoľvek, aby sa jej podrobil.“ Aj ďalší výskum ho len nakoniec presvedčil, že vtedajšia právna úprava trestnosti homosexuálnych stykov medzi vzájomne súhlasiacimi dospelými, je neodôvodniteľná a zároveň argumentoval, že „sa dospelí muži, u ktorých dochádza k pohlavnému styku s dospelými rovnakého pohlavia, stávajú len výnimočne nebezpečnými voči mladistvým a snáď vôbec nie voči deťom.“

Táto štúdia mala podľa historika Jana Seidla najväčší význam pre zrušenie všeobecnej trestnosti homosexuality.

Podľa Matyáša práve v období istého „uvoľnenia“ procesov nastolených v čase Stalina a Gottwalda, prezident Antonín Zápotocký po ich smrti „nabádal občanov, aby svoje názory verejne prejavovali, najmä aby kritizovali. Ale aj v každodennom živote, a v rozhlase, v rozhovoroch s občanmi, tiež v tlači sa vyzýva ku kritike a sebekritike.“ Je veľmi otázne a diskutabilné, o aký typ kritiky mohla stáť strana, ktorej moc sa koncentrovala výlučne u jej posluhovačov, ale Matyáš to zobral veľmi vážne (aj keď to vyznieva až ironicky) a rozhodol sa: „Nadväzujem teda na výzvu nášho prezidenta a skritizujeme si iba § 241 dnes platného trestného zákona. A preto, lebo tento § počas svojho trvania narobil mnoho nešťastia a hnal do samovraždy homosexuálnych, núti mňa, aby som v mene humanity, pokroku a socializmu pozdvihol svoj varovný hlas a dokázal neudržiteľnosť tohto stredovekého strašidla...“

Od roku 1956, kedy sa naskytla príležitosť novelizovať trestný zákon z roku 1950, zasiela Matyáš listy legislatívnej komisii Ministerstva spravodlivosti do Prahy a žiada ich o prehodnotenie paragrafu 241. Odvoláva sa na svoje štyridsaťročné štúdium ľudskej sexuality, ale aj na vedecké a právnické autority, psychiatra Matulaya a právnika Čeřovského. Ako prílohu k listom im zašle aj podrobný elaborát základných argumentov. Ministerstvo podľa jeho slov vzalo listy, aj elaboráty na vedomie a spočiatku ho neopúšťal optimizmus, keď Hillerovi napísal, že podľa istých náznakov to vyzerá, že paragraf 241 „padne“. V ďalšom liste už konštatuje, že z jeho „akcie“ nič nebolo, ale „nevadí! Všetko ide ďalej a musí sa žiť“.

„Som presvedčený, že spomenutý § predsa padne a že ho ustanovili a trpeli, za to sa budú hanbiť a pýriť! Podobne ako za inkvizíciu. K spravodlivému vyriešeniu života sexuálnej menšiny určite dôjde. Jeho blízkeho príchodu súdim aj z toho, že toho času prenasledovanie zúri v takom merítku, v akom nikdy predtým, čo existuje republika!“

Ministerstvo spravodlivosti však nepovažovalo novelizáciu trestného zákona za dokončenú, iba za „odstránenie najkrikľavejších chýb“, preto prípravné práce na tvorbe úplne nového trestného zákona pokračovali od roku 1957 až po tvorbu nového zákona v roku 1961, kedy došlo k dekriminalizácii.

Historik Jan Seidl sa veľmi podrobne zaoberal okolnosťami prípravných prác, ako aj pripomienkového konania nového trestného zákona, avšak doteraz nie je podľa jeho vlastných slov s určitosťou jasné, kto presne prispel k odtrestneniu rovnakopohlavného styku medzi dospelými osobami. Je zjavné, že československá sexuológia zohrala veľkú úlohu, nakoniec podklady z výskumov a Freundova štúdia boli prednesené na celoštátnom súdno- psychiatrickom seminári v Hradci Králové v máji 1960, kde bolo prijaté uznesenie, aby bol paragraf 241 zrušený a toto bolo zaslané aj úradom, ktoré v danej veci rozhodovali. Všetky okolnosti odtrestnenia homosexuality v Československu však podľa Seidlových slov i naďalej ostávajú témou pre ďalší historický výskum.

Matyáš si k okolnostiam odtrestnenia poznamenal do svojho denníka dňa 24. marca 1961, že mu Dr. Boor „sdelil, že novelizácia §-u 241 sa nachádza toho času v pripomienkovom výbore národného zhromaždenia a vraj „bude to volné“ asi od 1.I.1963.“ V deň odtrestnenia 29. novembra 1961 píše: „Dnes ťažko osudový deň a to preto, lebo po dlhoročných sľuboch padol v parlamente § 241 tr. zákona, totiž nový trestný zákon prednesený v parlamente dr. Václavom Škodom, aj súdny poriadok prednesený dr. Kučerom boli schválené. Nový § 244 má homosexuálny styk trestať iba s osobou maloletou. Je to rozhodne pokrok a na 70% humánny."