„Za homosexuálne založenie sa nemá nikdo hanbiť, ale hanbiť sa majú tí, ktorí homosexuálnymi pohŕdajú, prenasledujú a vyslovím to otvorene – súdia! Vyhnancom lásky radím nasledujúce životné pravidlá a som presvedčený, že sú to dobré a osvedčené rady, ktorých sa majú držať a podľa nich žiť.“
Samotný Matyáš počas svojho života zažil mnoho útrap a dehonestácie. Výsluchy na polícii, nedôstojné zaobchádzanie s ním, ktoré trvalo niekoľko rokov, ako aj ďalšie negatívne skúsenosti z osvetovej činnosti, mohli človeka doviesť k zatrpknutosti a uzatvoreniu sa pred svetom. On však, naopak, tieto svoje skúsenosti „zužitkoval“ a snažil sa radiť všetkým tým, ktorí nezodpovedali normám spoločnosti o správnej orientácii a vzťahu. Napriek tomu, že jeho rady sú formulované v archaickom jazyku, obsah väčšiny z nich je aj dnes stále aktuálny.
Tak napríklad opisuje, ako sa mnohí homosexuálni ľudia snažia „zbaviť“ svojej orientácie (Matyáš píše o „založení“, „konštitučnej prirodzenosti“) a vyhľadajú pomoc cirkvi či vyššie spomínaných lekárov, prípadne sa snažia „vyliečiť“ tým, že sa oženia. Matyáš radí, aby sa neoddávali tejto falošnej pomoci, lebo si ublížia ešte viac a prízvukuje, že jediná pomoc je „so svojím osudom sa spriateliť“: „Voľky nevoľky musia homosexuálni ísť tou cestou, akou im matka príroda určila. Keď si teda uvedomia svoj nezmeniteľný stav, nastane u niektorých akési vyrovnanie sa so sebou a spriatelenie sa s nezmeniteľným osudom.“ Dnes o tejto sebaakceptácii hovoríme ako o prvom kroku, nevyhnutnom v procese „coming outu“.
Zároveň pomenúva skutočného vinníka zodpovedného za perzekúciu, degradáciu a nedôstojné zaobchádzanie s homosexuálmi, ktoré sa potom prenáša do vnútorných pocitov hanby a odmietania svojej identity: „Za homosexuálne založenie sa nemá nikdo hanbiť, ale hanbiť sa majú tí, ktorí homosexuálnymi pohŕdajú, prenasledujú a vyslovím to otvorene – súdia!“
Na základe svojich skúseností, ako aj skúseností svojich priateľov formuluje pre komunitu svoje „dobré a osvedčené rady, ktorých sa majú držať a podľa nich žiť.“
Citujeme niektoré:
„Prvé a najdôležitejšie pravidlo je: so sebou sa vyrovnať. Prijať teda tento osud. Sme presvedčení, že i homosexuálni môžu spokojne a šťastlivo žiť. Na to máme mnoho príkladov."
„Vynasnažiť sa vo svojom povolaní stať sa výtečnými a najlepšími pracovníkmi. To im zaistí hmotné postavenie a to je základ k žitiu usporiadaným a bezstarostným životom.“
„Vždy a všade nech vystupujú sebavedome. Na ich tvári nech sa zrkadlí sebavedomie, istota a vedomie svojej čestnosti a pocitu o dobre vykonanej práci pre spoločnosť.“
„Nech sú hrdí! Ale sa nemajú vystatovať so svojím homosexuálnym založením. Nech sa správajú tak ako "normálni". Tí sa so svojím heterosexuálnym založením nechvália, ale ani ho
netaja. Žiaden homosexuálny rozhodne nesmie pohŕdať a zatracovať femínnych homosexuálne založených.“
„Keď sa vyskytne príležitosť a je reč o homosexualite je ich povinnosťou – vysvetliť a podať vedecký výklad o homosexuálnom založení. Keď teda počujú nesprávne a osočovacie reči o homosexualite, nech nepravdy a lži vyvrátia, nech sa mužne a nebojácne, ale objektívne zastávajú homosexuálnych. Je ozaj odsudzujúcim stavom, že niektorí homosexuálni osočujú vlastných ľudí a to len preto, aby seba ospravedlňovali a kryli.“
„Súdržnosť a vzájomné pomáhanie vo všetkých ťažkostiach nech je krédom všetkých homosexuálnych.“
„Rozhodne sa nehanbiť, nezapýriť sa vtedy, keď vyšlo najavo homosexuálne založenie. Je predsa homosexualita (pre nich!) normálnym stavom a za pravdu niet dôvodu sa hanbiť.“
„Treba sa zdôveriť so svojím homosexuálnym založením svojim rodičom a blízkym príbuzným. Ale varujeme, nevstupujte do stavu manželského, ani vtedy nie, keď by ste uzavreli sobáš len pred svetom a pri plnom dohodnutí sa s manželkou. Neradíme ani sobáš s homosexuálnou ženou. Všelijaké liečenie homosexuality, i keď by to navrhovali význační lekári, treba odmietnuť a takých lekárov vysmiať.“
„Mravne a hmotne, výdatne podporovať hnutie, ctiť a vážiť si mluvčích a predbojovníkov, ktorí si vytýčili za cieľ emancipáciu sexuálnej minority.“
„Pri eventuelnom policajnom vyšetrovaním pre § 241 tr. zák. nech homosexuálny zachová pokoj, rozvahu a ľudskú dôstojnosť. Homosexuálny čin v každom prípade treba pred vyšetrovacím orgánom zaprieť. A iných homosexuálnych neprezradiť. /To je prosím zákonom
povolené, aj je možnosť na určité nepríjemné dotazy – neodpovedať!/“
Slová: "Nech sú hrdí!", podčiarkol Matyáš.
Služba pre komunitu sa prejavovala aj v celkom konkrétnej pomoci Matyáša tým, ktorí pre tento paragraf boli obvinení, stíhaní či priamo trestaní. Nezriedka tak spisoval obhajobu pre svojich priateľov, známych, ale aj celkom neznámych ľudí, radil im osobne, ako majú postupovať, ak ich predvolajú na políciu či skončia na súdnom pojednávaní. V jednom z Matyášových spisov sa nachádza aj list adresovaný ľudovému súdu z roku 1960, písaný v mene J. Š., ktorý sa mal dopustiť trestného činu podľa paragrafu 241. Matyáš dotyčného obhajuje známym argumentom, ktorý sa vinie ako niť celým jeho dielom, že „menovaný mal dobrovoľný rovnopohlavný čin s dospelou osobou a nedopustil sa žiadneho konania, ktoré by bolo pre spoločnosť škodlivé“.
Odvolával sa aj na zistenia a lekársku správu známych československých sexuológov, Kurta Freunda a Karla Nedomu, ktorí odporúčali sudcom, aby v prípade dobrovoľného styku s osobou rovnakého pohlavia upúšťali od trestného stíhania. Matyáš si ďalej vypomáhal aj právnickými autoritami, ale aj postojom Komunistickej strany z 30. rokov, ktorá zastávala súhlasné stanovisko za odtrestnenie. Nakoniec priložil aj lekársky nález psychiatra Karola Matulaya.
Matyášove listy boli skutočne vyčerpávajúce a obsiahle, je otázne, do akej miery sudcovia venovali jeho „obhajobe“ pozornosť, a upustili od stíhania J. Š., keďže o tom v denníku nereferuje.
%402x.jpg?crc=503961846)
Karol Matulay (1906-1998)
Slovenský psychiater a neurológ, v 30. rokoch pracoval vo Fakultnej nemocnici UK v Bratislave. Matyáš sa s Matulayom osobne poznal a získal ho pre spoluprácu. V máji 1942 sa Matulay nechal počuť: „Homosexuálneho nie je možné žiadnym lekárskym zákrokom pretvoriť na heterosexuálneho. Je to prirodzená vlastnosť. Považujem § proti rovnopohlavným stykom za nespravodlivý. Mládež síce budeme chrániť pred hetero- a homosexuálnymi zvodmi, ochranný vek 14 rokov však stačí. Nemôžem teda ako lekár nikoho z homosexuality vyliečiť – iba radiť s týmto sexuálnym založením sa sám so sebou vyrovnať. [...] Ďakujem vám p. Matyáš za to, že som sa od vás v obore sexuológie mnohému naučil a moje vedomosti o homosexualite doplnil.“
%402x.jpg?crc=4138910931)
Kurt Freund (1914 – 1996)
Československý a kanadský psychiater a sexuológ, ktorý svojím výskumom významne prispel k dekriminalizácii homosexuality v Československu. V roku 1968 emigroval do Kanady, kde pôsobil v Clarkovom inštitúte psychiatrie. Pracovisko, zamerané na výskum v oblasti sexuológie, ktoré v rámci inštitútu založil dodnes nesie jeho meno.
Nakoniec všetky tieto skúsenosti s políciou a súdmi, či už vlastné alebo sprostredkované, spísal do podrobného a vyčerpávajúceho prehľadu, „ako postupovať na polícii a súde“, ktorý pripomína príručku alebo manuál.
Ako sa správať na polícii...
Táto online výstava vznikla v rámci projektu „Imrich Matyáš – prvý slovenský aktivista za zrovnoprávnenie LGBTI ľudí“ vďaka finančnej podpore Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v rámci dotačného programu Kultúra znevýhodnených skupín na rok 2017 a Grantového programu hlavného mesta SR Bratislavy Ars Bratislavensis.
