Matyášove práce a úvahy v Hlase sexuální menšiny

V článkoch, pracovne označených ako Medailóny sumarizuje život a dielo svojich veľkých inšpirátorov a vzorov, ktorým vlastne článkami vzdáva hold. Jeden z jeho prvých článkov pri príležitosti narodenín sa venuje Magnusovi Hirschfeldovi, ktorý bol podľa Matyáša ten, bez ktorého by nebola sexuológia „na výši tej, ktorej je. […] Je to on, ktorý nad všetkými pochybnostiami dokázal, že homosexualita je prirodzená vnútorná konštitúcia, nezavinená nikým, ktorá nikomu na svete žiadne zlo nespôsobuje a nie je to vôbec chorobou a žiada preto úplne oslobodenie ich pred zákonom a ľudom.“ Cennou informáciou článku je, ako Matyáš spomína na osobné stretnutia s Hirschfeldom v Bratislave (pozri viac kapitolu Kolegovia a vzory). Medailón podobného zamerania venoval aj svojmu veľmi dobrému priateľovi, kolegovi, ale podľa Matyášových slov hlavne „velikánovi“ Kurtovi Hillerovi, ktorý mu bol tiež veľkým nasledovaniahodným vzorom. K medailónom možno zaradiť aj článok o Karlovi Heinrichovi Ulrichsovi, pionierovi moderného homosexuálneho hnutia, v ktorom stručne popisuje jeho životnú púť, dielo a výnimočnosť Ulrichsa v tom, že ako prvý „v prospech svojich druhov otvorene vstúpil do otvoreného šiku o práva.“ Matyáš si neodpustí zároveň podotknúť, že sa v jeho dobe „homosexuálni o svoju emancipáciu len málo činia“. V tomto smere mnohé Matyášove články môžeme interpretovať ako nabádajúce, istým spôsobom „verbovacie“, aby sa samotní čitatelia homosexuálnej orientácie viac pričinili o svoje oslobodenie, keď tak boli schopní učiniť ich „druhovia“ v minulosti, osamotene a v oveľa ťažších podmienkach.

Z historických článkov stojí za zmienku reflexia života ministra Františka Deáka, v ktorom Matyáš naznačuje, že Deák bol tiež „rovnakopohlavne milujúci“ a že „jeho sexuálne založenie mu nijak neprekážalo v šľachetnej práci a k dobru svojho maďarského národa.“ V ostatných historických článkoch rozoberá vzťah Vatikánu a cirkvi k homosexualite a cituje pápeža Leva IX. (1049-1054) a jeho zmierlivý postoj k „rovnopohlavným stykom“ či popisuje život homosexuálneho pápeža Júlia II. (1503-1513). Zároveň si veľmi dobre uvedomuje, aké reakcie by tieto jeho články mohli vyvolať a tak sa v oboch textoch striktne vyhraní: „Nemám na mysli provokovať ani urážať cirkev rímskokatolícku. Varujem každého, kdo sa domnieva, že prítomný článok smeruje proti kresťanskej organizácii a tej by snáď chcel nejakým spôsobom škodiť. Môj úmysel je: Dokázať, že práve z najvynikavejších synov katolicizmu boli mnohí homosexuálni, ktorí nijak neškodili svojej cirkvi, ale opačne na jej osoh a prospech. Žiaľ naproti tomu konštatujeme, že práve kresťanské náboženské obce, najmä však katolícka cirkev, spoločnosť hlásajúca „lásku, uznanie a večný mier“, vypovedali nad homosexuálnymi ortieľ zatratenia.“

V kritických (a tým sa myslí aj do vlastných radov) a aktuálnych článkoch Matyáš reaguje na „absurdné názory o homosexualite“, či sa snaží vyvrátiť „škodlivé nesmysle“ a opäť nabáda homosexuálov k aktivite: „Tým nemienim povedať to, že by homosexuálni na chrbát si vyvesili tabulu s nadpisom „som homosexuálnym“!, ale aby ožila v nich túžba o svojej emancipácii a pracovali celou silou v prospech oslobodenia celku. Je hanbou, že napríklad ani svoje odborné časopisy si interesanti nečítajú. Nechajú niekoľko ľudí v prospech seba osamoteno pracovať – bojovať a k spravodlivému boju nijak neprispievajú.“

Vo veľmi kritickom článku o dôsledkoch paragrafu 241 T.z. upozorňuje na častý jav, ku ktorému dochádzalo v súvislosti s kriminalizáciou homosexuality a to vydieranie ľudí, na čo upozorňovali aj nezainteresovaní právnici, že práve pre tento dôvod by mala byť trestnosť zrušená. Matyáš takéto vydieranie dokumentuje prípadom, kedy heterosexuálny mladík vydieral bratislavského ženatého obchodníka, ktorý „je síce homosexuálnym, ale s týmto dotieračom a vôbec nikým žiadne intímne styky nemal, ale obávajúc sa škandálu a odhalenia jeho homosexuálneho založenia a aby sa vyhnulo hadačkám, dal mu žiadaných 100 Kč.“ Matyáš popisuje stupňovanie vydierania a medializáciu prípadu, podľa ktorej je vydierač obeťou „zvrhlého sviniara“, až sa nakoniec rozhodne v celom prípade vystupovať sám po tom, čo ho obchodník požiadal o radu. Matyáš nevysvetľuje, ako mohol obchodník vedieť, že mu Matyáš dokáže pomôcť, konštatuje to bez vysvetlenia: „V zúfalstve sa obchodník na mňa obrátil a ulevil si svoj žiaľ mne a vylíčil pravý pomer k vydieračovi.“ Domnievam sa, že Matyáš bol známy v bratislavskej homosexuálnej komunite a že sa medzi ľuďmi rýchlo rozšírilo, ako sa angažuje a pomáha (viac o tom v kapitole Matyášove rady pre dobrý život). Ďalej pokračuje v opise prípadu formou detektívneho rozpletania udalostí, kde práve Matyáš vystupuje ako neoficiálny detektív a vyšetrovateľ „na vlastnú päsť“. Skontaktuje sa s priateľmi vydierača, ktorých podplatí, aby zistil, ako sa udalosť naozaj stala. Má v pláne nahlásiť to polícii, ale obchodník ho dôrazne žiada, aby políciu nekontaktoval, nechce pri tom stratiť „dobré meno jeho“, zvlášť keď noviny neuviedli jeho úplné meno. Nechajme o rozuzlení prípadu prehovoriť samotného Matyáša: „Musel som zabočiť na cestu inú. Zamiešal som sa do spoločnosti ludí vydierača a vynašiel som ho. Pohrozil som mu, že oznámim polícii čoho o ňom viem […] Vydierač, ponevač som mal nevyvratné dôkazy proti nemu a svedkov, cufnul a v prítomnosti dvoch osôb podpísal prehlásenie o úplnej nevinnosti obchodníka. Keď boli stránky k súdnemu pojednávaniu na sedriu volané, vydierač sa našťastie nedostavil, obchodník však preukázal súdu prehlásenie vydieračovo tak, že sa obchodníkovi ničoho nestalo.“

V závere článku trpko skonštatuje, že noviny nezverejnili opravu, a tak čitatelia, ktorí sa dozvedeli „o homosexuálnom „nepekné činy““ sa už ďalej nedozvedeli, že „práve obchodník bol nevinný a „nevinný mladík“ vyvrhelcom!“ Aj tento článok, ako svoje mnohé ďalšie uzatvára výzvou pre čitateľov, aby sa začali angažovať za svoje práva.

Pražský Hlas a jeho pokračovateľov v podobe Nového Hlasu (1932-1934) a opäť Hlasu, listu pro sexuální menšinu (1936-1937) možno považovať za jediné magazíny svojho druhu, ktoré mali šancu preniknúť do viacerých miest Československa a osloviť komunitu, aby sa začala viac mobilizovať. Ako však Matyáš niekoľkokrát podotkne, časopisy mávali časté finančné problémy a redakcie sa sťažovali na slabšiu podporu, než by očakávali. „Veru sme boli malý počet, ktorí sme sa takmer výhradne len duševnými zbraňami vedy a humanity v prospech homoerotov exponovali. Na podporu našich snáh, na vysoko postavených homosexuálnych ministrov, generálov, zámožných, na niektorých členov vysokej hierarchie sme nerátali, lebo práve tí nás ani hmotne, ani mravne nijak nepodporovali. Kde len mohli, nám v našej osvetovej práci prekážali. […] Ten malý počet mužov a žien, ktorí sa predsa postavili do bojovného šiku, čestne obstáli a tým sa zaslúžili o spravodlivosť a pokrok. Im patrí tiež úcta a nehýnuca vďaka, o ktorú – ako ich poznám – nestoja.“

Na viacerých miestach vo svojich prácach a denníkoch sa odvoláva na predstaviteľov a predstaviteľky redakcie Hlasu, niektorým z nich venuje medailóny, kde stručne charakterizuje ich prácu pre hnutie a vzdáva im hold. Zo zachovanej korešpondencie vyplýva, že Matyáš často navštevoval Prahu, je teda nepochybné, že sa osobne so svojimi kolegami stretával a že spolu zrejme navštevovali napríklad aj podnik „U Zlatého bažanta“, kde sa stretávala homosexuálna klientela a ktorý, spomedzi iných známych podnikov ako jediný explicitne spomenie vo svojom „denníku“.

Nechajme Matyáša na záver tejto kapitoly bilancovať jeho snahy: „Časopis Hlas teda splnil svoje poslanie, ale ja som bol toho názoru, že časopis mal v prvej rade zachytiť heterosexuálnych čitateľov a preto mal homosexuálnu otázku pojednávať z heterosexuálneho aspektu. Teda časopis mal byť heterosexuálneho rázu. Mal teda pertraktovať tiež i otázky heterosexuálne a tým by bol získal čitateľskú obec tzv. „normálnych“ a nám išlo práve o to! Veď majme na mysli, že aj heterosexuálni nie sú na poli lásky bez pút, napríklad mylný náhľad na sexualitu, pohlavné činy sú vraj „nemravnosti“, sú hriechy, podlé etc...“