„Keď sa zamyslíme nad tým, že kresťanská spoločnosť, hlásajúca spravodlivosť, lásku k blížnym, uznanie, odpustenie a humanitu – predsa sexuálnych menšinárov biľagovala za zločincov, deklasovala ich spoločensky, vydala ich tým na voľnú korisť vydieračom, zlodejom, luhárom, bitkárom a predsa – predsa našli sa na veci vôbec nezainteresované osoby a to vo veľkom počte, ktoré sa nebojácne postavili proti tejto deklasácii a učinili niečo neslýchaného, čo tu ešte nebolo, postavili sa vo veci homosexuality takmer proti celému svetu – uviedli v život, na ochranu sexuálnej menšiny verejné korporácie, spolky, časopisy, nakladateľstvá, divadlá a zväzy! Na takéto činy sa veru mohli odhodlať iba rozumoví titáni, praví humanisti a stopercentní čestní ľudia dobrej vôle.“
Imrich Matyáš sa narodil 24. apríla 1896 a zomrel v Bratislave 18. októbra 1974. Študoval na strednej úradníckej škole v Čechách, následne – ako mnohí mladí muži jeho generácie – musel narukovať na front počas 1. svetovej vojny. Po návrate nastúpil dráhu úradníka v sociálnej poisťovni, neskôr na úrade dôchodkového zabezpečenia v Bratislave. Väčšinu svojho života prežil v Bratislave, najskôr v bytoch pre štátnych zamestnancov na Prayovej ulici (dnes Ulica 29. augusta), potom až do konca svojho života na Hontianskej ulici v Ružinove.
Za odtrestnenie homosexuality sa začal angažovať už vo veľmi mladom veku po skončení prvej svetovej vojny, keď mal 22 rokov a neprestal s tým až do momentu, kedy bola homosexualita v Československu dekriminalizovaná.
Imrich Matyáš spomína vo svojich denníkoch len veľmi poskromne a väčšinou veľmi formálne, čo bolo jeho motiváciou začať sa angažovať za práva homosexuálnych ľudí. Aj keď o sebe nikdy priamo nevyhlásil, že „je homosexuálneho zamerania“, z mnohých náznakov je zrejmé, že s najväčšou pravdepodobnosťou tomu tak bolo. O jeho motivácii sa dozvedáme viac len na jednom mieste, keď v liste zo dňa 27. mája 1956 uvádza: „Dovoľujem si na vysvetlenie spomenúť, že impulz k tomuto kroku (usilovať sa o odtrestnenie homosexuality – poznámka autorky) som dostal od jedného rumunského dôstojníka, ktorý mi zachránil život počas 1. svetovej vojny. Z vďačnosti k nemu som podrobil otázku homosexuality kritickému štúdiu a tak som získal vedecké poznatky o tejto otázke.“
Nemeckí priekopníci za odtrestnenie homosexuality postupovali vo svojej osvetovej práci až striktne vedecky a faktograficky, nebolo dôležité, či je alebo nie je niekto homosexuál, ale ako - prostredníctvom akého výskumu či logických záverov - má podopreté svoje argumenty. Matyáš sa jednoznačne inšpiroval nemeckým hnutím a ich publicistickou prácou a často vo svojich prácach zdôrazňoval, že jeho poznatky nie sú len morálne správne, ale hlavne vedecky podložené.
Ku kontextu začiatkov svojho pôsobenia píše, že sa „v duchu učenia Dr. M. Hirschfelda a Dr. Kurta Hillera“ ujal od roku 1919 ochrany sexuálnej menšiny v ČSR: „Hnutie, ktoré som podporoval, malo teda za cieľ zrovnoprávnenie homoerotov a preto som akcie hmotne a mravne podporoval tým viac, lebo som bol presvedčený, že sa jedná o boj etický. Som teda hrdý na to, že už niekoľko desať rokov bojujem za spravodlivosť, pravú humanitu a najmä za zrušenie antihomosexuálneho §-u, ale aj za správne posudzovanie homosexuálneho problému.“
Kurt Hiller (1885 – 1972)
Bol nemecký spisovateľ, publicista a právnik. Narodil sa v Berlíne v židovskej rodine v roku 1885. Celý svoj život zasvätil presadzovaniu myšlienok socializmu a pacifizmu a snahám o odtrestnenie homosexuálneho styku. V roku 1908, po zverejnení jeho dizertačnej práce na tému „Právo na sebaurčenie“ sa vďaka kontaktom zoznámil s Magnusom Hirschfeldom a začalo sa tak jeho intenzívne pôsobenie vo Vedecko-humanitnom výbore, ako aj pri založení Inštitútu pre sexuálne vedy. V 30. rokoch pôsobil aj ako predsedajúci tohto výboru a angažoval sa v reforme trestného zákona, ktorá by viedla k zrušeniu paragrafu 175. V roku 1933 ho nacisti zatkli za jeho politické aktivity i židovský pôvod. Hiller bol internovaný do koncentračných táborov Columbia-Haus, Oranienburg a Brandenburg, v roku 1934 sa mu podarilo po náhlom (a neočakávanom) prepustení utiecť do Prahy a neskôr v roku 1938 do Londýna. Do Nemecka sa vrátil späť až v roku 1955 a ešte v 60. rokoch sa pokúšal oživiť pôsobenie Vedecko-humanitného výboru a nadviazať na predvojnové snahy. V tomto úsilí však ostal osamotený. Zomrel v roku 1972 v Hamburgu.
Približný obraz o Matyášovej prvorepublikovej, ako aj povojnovej osvetovej činnosti si môžeme utvoriť na základe jeho vlastných slov, kde sám charakterizuje svoju činnosť takto (Matyáš často o sebe referoval v 3. osobe):
Thomas Mann (1875 – 1955) – nemecký spisovateľ a filantrop, verejne podporoval zrušenie trestnosti homosexuality v Nemecku.
Max Hodann (1894-1946) – nemecký lekár, viedol osvetu v oblasti sexuálneho zdravia, pracoval v Hirschfeldovom Inštitúte pre sexuálne vedy, kde sa zaoberal výskumom eugeniky a poradenstvom v oblasti sexuálnej výchovy. Pred nacistami ušiel do Londýna, kde chcel založiť inštitút pre sexuálne vedy, no neuspel. Zomrel vo Švédsku.
Jakob Wassermann (1873 – 1934) – nemecký spisovateľ a esejista, rovnako sa zasadzoval za dekriminalizáciu homosexuality v Nemecku.
Táto online výstava vznikla v rámci projektu „Imrich Matyáš – prvý slovenský aktivista za zrovnoprávnenie LGBTI ľudí“ vďaka finančnej podpore Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v rámci dotačného programu Kultúra znevýhodnených skupín na rok 2017 a Grantového programu hlavného mesta SR Bratislavy Ars Bratislavensis.
