Začiatky emancipácie homosexuality v Európe

Historické počiatky občianskych snáh o odtrestnenie homosexuality a celkovo o emancipáciu homosexuality v spoločnosti siahajú do strednej Európy, do Nemecka. Práve v Berlíne v roku 1897 vznikol spolok, ktorý ako prvý verejne deklaroval cieľ – ochranu práv homosexuálnych ľudí a snažil sa o zrušenie paragrafu 175, ktorý prísne trestal pohlavný styk medzi osobami rovnakého pohlavia. Spolok s názvom Vedecko-humanitný výbor vydával pravidelne ročenky, organizoval prednášky pre verejnosť, inicioval výskum v oblasti homosexuality, presadzoval zrušenie paragrafu na parlamentnej pôde formou petície, ktorú podpísali aj osobnosti ako Albert Einstein, spisovatelia Mannovci a ďalší významní intelektuáli. Spolok tiež poskytoval konkrétnu právnu pomoc pri obrane práv jednotlivcov. Členskú základňu tvorilo okolo 500 členov a možno ho považovať za dôležitý míľnik v európskych dejinách emancipácie homosexuality.

Jeden zo zakladajúcich členov spolku, Magnus Hirschfeld (1868 – 1935), lekár, sexuológ, ale aj schopný rečník a popularizátor dovtedy tabuizovaných myšlienok sa angažoval v boji za odtrestnenie homosexuality až do svojej smrti. V roku 1919 Hirschfeld založil ústav zaoberajúci sa výskumom sexuality, Inštitút pre sexuálne vedy, ktorý poskytoval výskumné zázemie mnohým vedeckým kapacitám v oblasti sexuológie až do roku 1933, kedy ho nacisti vyplienili a väčšinu jeho zbierok a majetku spálili. Význam inštitútu nespočíval len v oblasti výskumu homosexuality, ale celkovo v oblasti štúdia ľudskej sexuality. Poskytoval tak poradenstvo mnohým ženám a matkám, ale aj heterosexuálnym párom v problematike, ktorú dnes zastrešujeme pojmom „sexuálna výchova“ či „prevencia v oblasti reprodukčného zdravia“.