Úvod

Všetko začalo diskusiou s českými historikmi Jan Seidlom a Martinom C. Putnom, ktorí v roku 2012 prišli do Bratislavy predstaviť svoju novú publikáciu o dejinách homosexuality v českej kultúre. Jan Seidl vtedy priniesol kópie novinových článkov istého, nám neznámeho Imricha Matyáša, ktorý ako jediný známy Slovák prispieval do časopisu Hlas sexuální menšiny, vychádzajúceho v 30. rokoch 20. storočia v Prahe.

Pátranie po neznámom Slovákovi mohlo začať. Šťastná náhoda zariadila, že krátko na to získalo komunitné centrum Q-centrum do svojej zbierky denníky a články, ktoré sa nachádzali v dedičstve po zosnulom aktivistovi Mariánovi Vojtekovi (1951-2011), zakladateľovi prvého slovenského združenia za práva homosexuálov, Hnutia Ganymedes (1990).

Zistili sme, že denníky z dedičstva sú dielom Imricha Matyáša, Bratislavčana prispievajúceho do časopisu Hlas sexuální menšiny a človeka, ktorý sa viac ako 40 rokov snažil o emancipáciu homosexuality a jej odtrestnenie.

Výskum denníkov odhalil ďalšie stopy v bádaní. Tak napríklad autorka výskumu napísala jeden e-mail do Kurt Hiller Gesellschaft v Nemecku, výsledkom ktorého bolo, že získala kópie Matyášovej korešpondencie Kurtovi Hillerovi (50 listov a pohľadníc). Vďaka medializácii Matyášovho príbehu sa jej ozvala Matyášova rodina a známi, ktorí jej zverili do rúk ďalšie jeho spisy. Výskum sa tak mohol rozrásť a pokračuje dodnes.

Rakúsky trestný zákonník (1852) – trestal homosexuálny styk medzi osobami rovnakého pohlavia, trest ťažkým žalárom hrozil až do výšky 5 rokov odňatia slobody.

Uhorský zákon (1878) – trestal homosexuálny styk medzi mužmi, trest mohol dosiahnuť výšku 5 rokov odňatia slobody.

Československá legislatíva po roku 1918 – na Slovensku ostal v platnosti uhorský paragraf 241 v Čechách a na Morave platil rakúsky paragraf 129 b)

K zjednoteniu zákonov v Čechách a na Slovensku do jednotnej legislatívy malo dôjsť po právnej reforme, v rámci ktorej sa diskutovali aj otázky súvisiace s odtrestnením homosexuality. Jedným z právnikov, ktorí sa aktívne zasadzovali za dekriminalizáciu, bol právnik a advokát František Čeřovský (1881 – 1962). Čeřovský, aj keď sám nepatril ku komunite, obhajoval práva perzekvovaných do konca svojho života. Za zrušenie trestnosti homosexuality sa na zjazde československých právnikov (1925) k unifikácii zákonov vyjadril aj slovenský právnik Vojtech Hudec (nejaký čas aj Matyášov kolega z úradu). Rovnako sa v prospech odtrestnenia verejne vyjadrovali aj niektorí vedci z oblasti psychiatrie a etablujúcej sa sexuológie, napríklad Hugo Bondy (1897 – 1939).

Intímny styk medzi osobami rovnakého pohlavia však ostal trestný počas celého trvania 1. ČSR a nakoniec sa nezrealizovala ani právna reforma.

Po 2. svetovej vojne vstúpil do platnosti nový trestný zákon, ktorý homosexualitu i naďalej trestal, aj keď sa predstavitelia Komunistickej strany Československa v 30. rokoch vyjadrovali za jej dekriminalizáciu.

Československý trestný zákon (1950), znenie paragrafu 241:

(1) Kto sa pohlavne stýka s osobou toho istého pohlavia, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok.

(2) Odňatím slobody na jeden až päť rokov sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) s osobou mladšou než osemnásť rokov, alebo b) za odplatu.

(3) Kto sa ponúkne na pohlavný styk s osobou toho istého pohlavia za odplatu, potresce sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

V celom texte používame na označenie LGBTI ľudí dobové výrazy, aké používali vtedajší predstavitelia a predstaviteľky emancipačného hnutia. Ide o termíny homosexualita, prípadne homosexuáli (resp. homosexuálni používaný aj ako podmet, nielen ako prívlastok). Dnes ich preferujeme menej vzhľadom na medicínsky a psychiatrický kontext vzniku.

Podobne sa v texte vyskytuje pojem homoeroti, ktorý Matyáš a ďalší priekopníci emancipácie homosexuality používali rovnako často ako pojem „homosexuálni“. Tento pojem totiž navodzoval, že ide o viac než len o „sexuálnu“ orientáciu, ide o prejav lásky, spriaznenosti a hlbokého citu k osobe rovnakého pohlavia.  Často napr. používali aj pojem rovnopohlavne milujúci.

Vo vtedajších osvetových článkoch sa na označovanie LGBTI komunity používal aj pojem sexuálna menšina, ktorý v súčasnosti odporúčame nepoužívať. Navodzuje totiž dojem, že hovoríme o skupine ľudí, ktorá preferuje netradičné sexuálne praktiky a tomu zodpovedajúci životný štýl, čo je zavádzajúce.

Vtedajší aktivisti sami seba označovali pojmom menšinári.

Nakoniec v texte často používame aj slovo komunita na označenie ľudí s homosexuálnou orientáciou, ktorí sa stretávali na vybraných miestach a poznali medzi sebou, prípadne vytvárali uzavretejšie priateľské kluby. Uvedomujeme si, že na to, aby tieto „kluby“ vykazovali známky komunity, museli by splniť viacero podmienok, ktoré neboli až tak uskutočniteľné v čase kriminalizácie homosexuality. Považujte preto toto označenie za pracovné, vyjadrujúce skôr akúsi spolupatričnosť k perzekvovanej menšine.